Zvukové zápisy hudobného folklóru Ukrajincov východného Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny z rokov 1929 a 1935

Abstrakt

Už v poslednom desaťročí 19. storočia prebiehali experimenty s technológiou záznamu zvuku na lingvistické a folkloristické účely. V Akadémii vied vo Viedni bolo inštalovaných niekoľko typov fonografov, ktoré v teréne testovali lingvisti a etnomuzikológovia (ako napríklad Béla Bartók, Filater Kolessa a ďalší). Vo Viedni bol založený Fonografický ústav, ktorý zintenzívnil svoju činnosť najmä počas prvej svetovej vojny. Ivan Pankevyč, ktorý žil v rokoch 1920 až 1939 na Karpatskej Ukrajine, nahrával ľudovú slovesnosť od ukrajinských väzňov v rakúskych táboroch. Na 1. konferencii slovanských filológov v Prahe v lete 1929 predniesol príspevok s názvom „Fonografy v službách jazykovedy“. V septembri 1929 priviedol v mene Českej akadémie vied do Prahy 13 ľudových rozprávačov a spevákov z Karpatskej Ukrajiny a ukrajinských lokalít na východnom Slovensku, od ktorých bolo na nahrávacom prístroji francúzskej firmy Pathé nahraných 13 úryvkov z ľudovej prózy, 20 ľudových piesní a štyri opisy zvykov.
V novembri 1935 na podnet I. Pankevyca Pražský rozhlasový časopis nahral v Užhorode 80 ľudových piesní, 36 hudobných skladieb a štyri samostatné tanečné melódie od šiestich folklórnych skupín (z Rachova, Neresnycje, Imstyčeva, Vyšných Vereckých, Volosjanky a Tuije Remety). Počas týchto podujatí bolo vyrobených 28 obojstranných gramofónových platní, ktoré rodina Ivana Pankevyca po jeho smrti venovala autorovi tohto článku. Ide o najstaršie dochované folklórne nahrávky Ukrajincov z bývalej Karpatskej Ukrajiny a východného Slovenska, ktoré tvoria originálnu antológiu. Autor navrhuje vydanie tejto antológie v tlačenej podobe so zvukovou nahrávkou.